Chceme pomáhať.. alebo ako sme sa dostali na Canisterapiu..

Nie je podmienkou, že každý papillon je hysterik v "nedotýkajsama" móde. Napríklad Vizi. Tú si môžte natrieť na chlieb, môžte jej robiť čokoľvek, ona bude držať a bude pri tom vrtieť chvostom. Škoda by bola nevyužiť jej "nachliebnatieraciu" povahu a tak som zvážila všetky pre a proti a v podstate som tým síce nič nevyriešila ale som si aspoň povedala, skúsim jednu, dve, tri hodiny, uvidíme či nám to pôjde a či do nej nevkladám iba priveľké nádeje. A tak máme za sebou už dva tréningy canisterapeutického výcviku.

Prvá hodina bola pre nás zoznamovacia. Vizi nemala 100% chôdzu pri nohe, neovládala žiadne triky, bola mierne vyhúkaná novým prostredím s asi tristodvadsiatimiôsmimi psami (ale hovorím iba mierne, čo sa prejavilo iba na jej nesústredenosti).. Reputáciu nám však napravil hneď druhý tréning. Vizi zvládla chôdzu pri nohe už lepšie, učili sme sa zopár trikov, prácovať medzi ľuďmi... Zvládla aj "výmenu partnerov", dokonca lepšie ako jej panička.

Nesmiem opomenúť, že sme tam boli v zoskupení "štyri grácie" ale teda dve z toho sa so psami jašili iba pred a po tréningu.

A naše vyhliadky do budúcnosti čo sa canisterapie týka? Určite si viem predstaviť Vizi, ako sa túli a mucká so staršími, možno imobilnými ľuďmi, ktorí si jej prítomnosť budú určite užívať a tešiť sa na ňu :)